Či už si mama na materskej ako ja, v práci alebo podnikáš…na každého je raz toho veľa. Zdá sa, že máš kopec úloh, musíš vybaviť veľa vecí – telefonáty, stretnutia, napísať zopár emailov, nákup, deti, šport, banka….ja osobne mám pocit, že to je na zbláznenie a ide mi hlava prasknúť..vlastne už nie, lebo som si to zariadila TAKTO.
Toto je prvý článok v kategórii Osobný blog – niekedy mám totiž chuť napísať i niečo mimo právnej agendy a detičkovskej agendy a prečo to neuverejniť na vlastnej webke, všakže? 🙂
S plánovaním som začala postupne a prišlo nejak prirodzene
Pamätám si ako som nastúpila do svojho prvého ozajstného zamestnania. Mala som 23, zrazu zodpovednosť, lehoty, reálni klienti, koniec srandy. Ale predovšetkým množstvo pracovných úloh, lehôt, detailov a právnych podaní. Mala som toho dosť a pomerne aj strach na nič nezabudnúť. Úprimne, netuším ako to vtedy zvládali moje kolegyne, ktoré neboli odo mňa oveľa staršie, či to držali v hlave alebo malli tiež nejaké blic papiere. Bol by to zaujímavá téma na rozhovor po rokoch.
Ja som si začala vytvárať niečo takéto a zostalo mi to (i keď teraz toľko riadkov nepotrebujem:-D)
Keď som neskôr šéfovala, pribudlo mi držať v hlave nielen vlastné úlohy ale dohliadať i na tie delegované. A musím uznať, za tie roky, čo som bola a pravdepodobne aj budem v pracovnom kolotoči, som nenašla lepší spôsob ako si veci organizovať, nedržať ich v hlave a HLAVNE NEBYŤ V STRESE.
To, čo chcem zariadiť si v podstate rozdeľujem
- podľa dní, kedy to chcem vybaviť, prípadne to musí byť vybavené a
- súčasne i podľa priority (dôležitosti).
Milujem knihu od Briana Tracyho: Najprv zjedzte žabu. Je o prokrastinácii a v podstate ide o to, že najprv by ste mali spraviť to, čo je nepríjemné, odsúvate. Jednoduho povedané, najprv zjesť žabu, ktorá nechutí zrovna najlepšie, chceme ju mať čo najskôr za sebou ale súčasne ju stále posúvame a odsúvame. Ale keď to už máme za sebou, hneď je deň krajší a všetko už ide ľahko hravo.
Možno to poznáte: Odsúvam nejaký pre mňa nepríjemný telefonát aj niekoľko dní. Stále na to myslím a sama pred sebou si vymýšľam dôvody, prečo zrovna nemôžem zatelefonovať a počká to do ďalšieho dňa, kedy budú okolnosti na telefonát priaznivejšie. Deti sú veľmi dobrá výhovorka: zrovna kričia, zrovna plačú, zrovna sa hráme… A POTOM sa konečne odhodlám, zatnem zuby a bum bác…za 5 minút vybavené: HOTOVO. A vravím si, načo som si kazila toľko dní a tlačila to pre sebou. Asi to chce cvik 🙂
Ako mi to funguje teraz?
Momentálne som doma na materskej, resp. rodičovskej dovolenke, keďže krpci už tiež nie sú bábätká. Človek by si tak povedal, že je toho menej. A možno aj áno. Stále mám však svoj ranný rituál pri šálke kávy.
Do obyčajného zápisníčka si napíšem dátum a zoznam vecí, ktoré by som rada v ten deň stihla, resp. mala urobiť. Je to samozrejme jednoduchšie, lebo termíny nie sú až tak krkolomné ako keď je človek v práci. Tento môj rituál mi však naďalej pomáha udržať si ľahšiu hlavu, lepšie plánovať a mať krajší deň.
A keď niečo v daný deň nestihnem?
Buď ešte večer alebo nasledujúci deň ráno presuniem nestihnutú vec na nový deň alebo iný deň. Podľa dôležitosti. Niekedy má totiž človek plány…ale človek mieni, Pánboh mení, že áno? A deti menia úplne:-D
Vyskúšate to aj Vy? Používate nejaký diár? Napíšte na fanpage Právne pre rodiča alebo instagram @pravne pre rodica.